aquetemeto

,,Lucka, si to ty? Som ťa ani nespoznala, tak si sa zmenila, no ukáž sa! Aká slečna je už z teba! Ach, pamätám sa, keď si bola takáto maličká! A ako škola?“

,,Ale veď viete, stále niečo.“

,,No, no. A vaši sa majú ako?“

,,Dobre, len roboty je veľa.“

,,No, no, veru. Ale ani tých som dlho nevidela. Stále len pracujú, čo? Takí sú oni usilovní. Už vtedy boli, keď som ťa chodievala strážiť. Páni moji, to bolo dávno, čo?“

,,Hej. Už musím ísť, teta, lebo nestihnem autobus.“

,,No dobre, Lucka, tak bež. A pozdravuj rodičov!“

,,Jasné! Dovidenia!“

Ach, ako som nenávidela tieto rozhovory! A ako vždy, nestihla som kvôli nim autobus. Tak teraz čakať na ďalší najmenej 10 minút, skvelé! I keď, čoby! Pretože bratislavská emhádé si predsa chodí ako chce! Ono by mi to až tak nevadilo, len v zime to nie je bohvie čo.

Došmýkala som sa k zastávke. Stáli tam len 3 ľudia. Žena v príšernom kožušinovom kabáte a s ešte príšernejším rúžom, muž s kufríkom v ruke a čiapkou s brmbolcom na hlave a asi štrnásťročný chlapec s okuliarmi a páperím pod nosom posiatym vyrážkami.

,,Dobrý deň,“ pozdravil ma chlapec, keď ma spoznal. Bol totiž z nášho vchodu. Usmiala som sa, ale len tak nenápadne a odzdravila som. Že vraj dobrý deň! Komu vravíš dobrý deň? Veď som ledva dosiahla prah dospelosti a sama si to teda ani neuvedomujem.

Pozrela som sa na mobil. Naozaj. Ostávalo ešte 8 minút do príchodu autobusu. Dýchla som si do zmrznutých dlaní a z vrecka vytiahla rukavice. Potom, po menšom uvažovaní, som dala prednosť knihe pred slúchatkami a o chvíľu som už pokračovala v čítaní príbehu o mladej Holly, ktorá každé ráno obdivovala život ľudí za sklom obchodu Tiffany.

Strana 53, autobus prichádza. Ani to nebolelo, pomyslela som si a nastúpila. Vnútri bolo príjemne teplo a mne sa v dôsledku skorého ranného vstávania a príjemného pohadzovania začali zatvárať oči.

Ako každý deň, aj dnes som musela v čase môjho školského rozvrhu zmiznúť z domu. Spomenula som si, ako sa ma ráno pani Kováčová spýtala na školu a prišlo mi to smiešne. Ja totiž už mesiac do žiadnej školy nechodím. Vykopli ma. A ja sa bojím povedať to našim. A tak každý deň miesto toho, aby som cestovala na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského a robila si poznámky na hodinách profesora Lukačoviča, túlam sa po okolí a vymýšľam.

Pozrel som smerom k nemu jedným okom, či to myslí vážne. Myslel. Sedel tam a prísne sa nado mnou týčil. Skúsil som ho ignorovať. No márna snaha! Spustil hrozný krik. Bol som nútený priznať si prehru, vstať a ísť ten budík vypnúť. Ležal totiž na poličke na druhom konci izby. Naschvál. Aby som naň nedosiahol. Nie že by som mal nejakú ukrutnú izbu, no na prebratie to stačí. Striaslo ma, keď som sa k nemu blížil, lebo ešte stále vyzeral nahnevane, že som sa ho snažil nebrať na vedomie. Áno, myslím ten budík. Radšej som ho schoval za rámček. Bola v ňom fotka z letnej dovolenky v Taliansku spred 6 rokov. Moja sestra Veronika a ja tam sedíme a za nami more. Klasická gýčová dovolenková fotka, ktorú nájdete zarámovanú v každej jednej domácnosti, no ja ju mám rád. Ani neviem prečo, rád sa na ňu dívam.

Zrkadlo ma tiež neprivítalo práve priateľsky. Zbadal som v ňom akési strašidlo so strapatými vlasmi stojacimi do všetkých smerov a s očami takými malými, že vyzerali ako očká v ihle. Totiž, obyčajne sú moje oči tiež neprirodzene drobné, no po zobudení sa vždy naľakám a ubezpečujem sa, či ešte vôbec vidím. Videl som, dobre, všetko je v poriadku. Prehrabol som si už tak rozježené vlasy, zívol som a vyšiel z izby. Záchod, minerálka a s ňou desaťminútové zízanie do blba do kuchynskej steny. Zuby, cédéčko na oživenie toho mŕtvolného ticha, rifle, tričko, mikina, topánky, bunda, šatka, čiapka. Kľúče a mobil do vrecka a môžeme ísť. Čakal ma bláznivý deň! Najprv nákup pre pána Schwartza, ktorý bol už chudák takmer slepý a chodiť sa mu tiež nechodilo najľahšie, a potom sťahovanie kamaráta Šimona od bývalej priateľky do bytu, kde mal bývať s dvoma spolužiakmi, plus pomôcť im maľovať steny v obývačke. Takmer som hlasno zaúpel, keď som si to takto pripomenul!

Cestou po schodoch nášho štvorposchodového domu som stretol Vincenta, päťročného samčeka yorkshirského teriéra, ktorý patrí starému Benčičovi z 3. poschodia. O poschodie a pol nižšie som mal tú česť aj s Benčičom udýchaným ako po maratóne.

,,Dobré ráno!“

,,Dobré ráno, Jurko,“ vyfučal sťažka, no s pokusom o úsmev.

Vonku bolo mrazivo, no slnko krásne svietilo, až sa sneh ligotal. Pripomenulo mi to minuloročnú lyžovačku v Jasnej a začal som premýšľať, čo podnikneme na Silvestra tento rok. Chata v Jasnej patrila Šimonovej bývalej, takže tá tento rok neprichádzala do úvahy. Prebrodil som sa snehom k zastávke. Pri pohľade na to množstvo ľudí mi nebolo práve do spevu, nemám rád cestovanie preplnenými vozmi. Obzvlášť o takomto čase, počas pokročilejšieho pondelkového rána, je to nebezpečné. Starenky s barlami a nenávistnými pohľadmi vám vyčítajú aj to, že neviete lietať. Sú nervózne, lebo každú niečo bolí, tak sa náhli do nemocnice, alebo sa obáva, že tie najlepšie kúsky na miestnom trhu budú už fuč. Niektorým za chvíľu začína obľúbená telenovela. Tak tomu bolo aj dnes. V električke zabrali každé sedadlo a dve na mňa vybehli za to, že som sa ich nedopatrením dotkol.

Pán Schwartz býval blízko Šafárikovho námestia. Nakupovať som mu chodil do Tesca na Kamennom námestí. Veci sa mi do košíka hádzali dosť ťažko, lebo som mal zimou skrehnuté prsty, no onedlho to prešlo. Ja to zime odpustím. Mráz mi vôbec neprekáža, aspoň je vonku všetko ako z cukru. Ahá, cukor treba kúpiť! A ešte maslo, chlieb, čierny čaj, jablká, paradajky. Vyzerá to, že mám všetko.

K jeho bytu som prišiel s dvoma plnými igelitkami. Mám od jeho bytu kľúče, takže som nezvonil.

,,To si ty, Jurko?“ ozvalo sa z obývačky.

,,Áno, dobrý deň,“ zhúkol som do bytu, ,,mám tu pre vás nákup.“

Vyzul som sa a prešiel za ním do obývačky. Pán Schwartz sedel vo svojom zelenom kresle a počúval Liszta. Síce už ledva videl a chodil, no vždy bol oblečený ako pravý džentlmen. To som mal na ňom veľmi rád, takto som si vždy predstavoval starého vzdelaného človeka.

,,Nie je ten muž obdivuhodný?“ spýtal sa ma, keď kýval hlavou do rytmu.

,,Samozrejme,“ usmial som sa, ,,jeden z najobdivuhodnejších. Idem vám uložiť ten nákup do chladničky, aby sa nepokazil.“

,,Bež, bež, chlapče. A uvar nám, prosím ťa, šálku čaju.“

Bol to náš rituál. Pri každej návšteve jeho bytu sme si sadli do obývačky, pili čaj a rozprávali sa o hudbe alebo o knihách. Z času na čas ma pán Schwartz poprosil, aby som mu nejakú čítal. Teraz sme mali rozčítané dáke pamäti Napoleona Bonaparte.

,,Čaj sa nesie,“ povedal som, keď som sa vracal do obývačky s dvoma šálkami čaju Lady Grey na podnose.

,,Výborne, chlapče, poď, sadni si tu ku mne. Vieš, zaujímavé je to, že niektorí tvrdia, že Franz Liszt bol pôvodom Slovák.“

Toto bol pán Schwartz. Starý, sčítaný, dôstojný, vždy veľmi priateľský, no veľmi chorý muž.

Okolo desiatej som však už musel ísť za Šimonom. Na túto časť dňa som sa tešil najmenej. Šimonova priateľka Zdenka bývala v Karlovke. Byt dostala od rodičov, keď začala chodiť na výšku. So Šimonom boli vtedy šťastne spolu dva roky, takže sa k nej okamžite nasťahoval. Dvojizbák im dobre slúžil, mali spolu harmonický vzťah, to však len do chvíle, kým Šimona pred 3 týždňami na párty u Sančeza nepobozkala jeho opitá bývalá. Zdenka to celé videla a už nebolo kompromisu. Problém bol v tom, že Šimon nevyzeral, že by mu ten bozk nejako prekážal, skôr naopak, takže Zdenka už nechcela nič počuť. Tri týždne sa vyhováral, ospravedlňoval, no márne. Zdenka ho vyhodila z bytu a záletníkovi Šimonovi nezostalo nič iné, len sa nasťahovať ku Klešovi a Filipovi, jeho spolužiakom z Technickej.

Usadila som sa do Kúta a objednala si čaj z materinej dúšky. Svoje dni plné skrývania a potuliek začínam presne takto. Gauč pri okne a stará lampa so strapcami tvoria skvelú atmosféru mojej role tuláka. Strana 68. Před měsícem jsem neuměla ani usmažit vejce. Už len zopár strán a Raňajky u Tiffanyho dočítam. Prišiel čaj. Je tesne po otvorení, takže som tu celkom sama. Ja a staršia pani, čo tu pracuje. Občas sa na mňa usmieva, občas ma so záujmom pozoruje. Zrejme si nevie vysvetliť, prečo sem chodím posledný mesiac každý deň vždy v určité hodiny, prečo sedím v tom istom kresle, večne niečo čítam, alebo píšem a nikam sa neponáhľam. Občas mám chuť porozprávať jej moje staromestské zážitky, no mám strach, že by sa to nedopatrením dozvedel niekto, kto by to vedieť nemal. Zo začiatku som sa bála dokonca tak veľmi, že som sa s ňou chcela začať rozprávať po anglicky, no včas som si uvedomila, že držím v ruke knihu preloženú do slovenčiny, takže som sa vyhla trápnej situácii a objednala si v rodnom jazyku.

Do čaju som si dala oba cukre, zamiešala a začala chlípať. Bol príjemne sladký a zohrial ma. Sklonila som sa späť ku knihe, no onedlho ma to prestalo baviť, lebo čítanie ma uspávalo, tak som vytiahla notes a začala niečo čmárať. Nakreslila som zopár vecí ako mačku, človeka, ktorému sa otiera o nohy a kúsok z Kúta. Celkom mi to šlo, už som ani nemala veľmi skrehnuté prsty, no vtom do miestnosti vošiel chlap v čiernom kabáte a posadil sa do kresla vedľa mňa. Vyrušilo ma to. Nemám rada ľudí, ktorí si v prázdnej miestnosti sadnú rovno k vám a vôbec im nevadí, že to vyzerá veľmi zvláštne a nemusí vám to byť príjemné. Snažila som sa ho ignorovať a pokračovala som v kreslení zátišia rozprestierajúceho sa oproti môjmu gauču, ale zrazu som si s nechuťou uvedomila, že chlap mi zíza do notesu a obzerá si moje kresby. Zazrela som naňho, aby si uvedomil, že sa mi nepáči, čo robí. On si to nevšímal a hľadel na obrázky ďalej. Posunula som notes tak, aby ho zakrývalo moje koleno. Teraz chlap vyslovene natiahol krk. To ma už pobúrilo. Zavrela som notes a rýchlo som dopila čaj. Potom som vstala, obliekla si kabát, šál, čiapku a rukavice, veci nahádzala do ruksaku a pobrala sa zaplatiť účet. Cestou som však nezabudla na chlapa zlostne zagániť, ale ten vyzeral pokojne. Zaplatila som a vydala sa uličkami Starého mesta. Nemala som nijaký cieľ. Len som fotila veci, čo ma zaujali – niektoré staré budovy, zasnežené sochy, tých pár zahraničných turistov, čo sa prechádzalo Bratislavou.

Zašla som do antikvariátu, do malej galérie blízko Šafárikovho námestia, prešla sa po Novom moste do Sadu Janka Kráľa a fotila veveričky, čo sa naháňali pod stromami. Keďže tam bolo málo ľudí, neukrývali sa a mne vyšli krásne snímky. To už mi bolo zima, tak som sa rozhodla, že skočím do Auparku na kávu.

V nákupnom centre bolo omnoho viacej ľudí, než v centre mesta. Občas sa pozastavujem nad tým, ako sa život tu odlišuje od toho vonku. Všetci sú takí vyobliekaní, vyzerajú bohato a zdá sa mi, akoby som ich mimo nákupných centier nikdy nestretla. Ulice sú plné obyčajných ľudí, no tu, v tomto kráľovstve utrácania peňazí, sú všetci ako plastové figuríny. Párkrát sa mi ozaj stalo, že som si ich poplietla s tými fešákmi a kočkami a z výkladov!

Usadila som sa do kaviarne amerického štýlu pod kinami. Aj tu to bolo plné snobov a manekýnov, ktorí sa tvárili veľmi zamestnane a ešte viac dôležito. Od čašníka v bielej košeli a čiernej zástere som si vypýtala karamelové macchiato a ovocný koláčik. Vytiahla som notes.