aquetemeto

K vám, urodzeným, veľkomožným

Mám veľké, vážne slovo!

Povedzte, ale stranou mam,

Vyznajte jasno, bez obalu,

Hej, srdcom všetkej úprimnosti možným:

Neboli ste takí istí ako my?

Plní života, blázniví?

Čo dávam, dávam z úprimnosti duše:

Raz myšlienky kvet a zas teplý cit,

Jak zvnútra práve k svetlu vzpláli samy,

Bez okrás, lesku, farbidla.

My mladí, jarí šarvanci,

Ktorí sme život – svoju milú –

Objali prvom pri tanci,

Sme celým dúškom živí –

My sme tí jazdci diví!

Sedíme na paripách:

Uháňajúcich dňoch,

A pevne držíme sa hrivy –

Nič nevadí, že niektorý

Pri skoku ponad piliere

Oceľového mosta

Drží sa už len chvosta

ALE

Žeravý pedagóg ťa tu potopí

Bezcitný, železný

V ohnivé brucho, duté útroby

Hádžeme svoje sny

Pri kotrmelcoch opíc

Na dávne detstvá spomíname:

Bláznovstvá zabudnuté.

Kruhy sa zlomili vo štyroch uhloch.

Hľa: obraz kosý, skrivený:

ROMBOID – zlámané trosky detských hier

No ty detstvu nevieš zbohom dať

Cez hodinu sa snažíš spolužiakovi pošepkať:

,,Nakreslíš mi ovečku?“, prosebne sa pozrieš

No skôr, než nejakú odpoveď sa dozvieš

Profesorka od tabule zvolá: ,,Nič sa nebude kresliť!

Teraz mi musíš povedať výsledok presný!“

A týmto ti z detských liet ostali len črepy

Voči svetu dospelosti nedá sa byť slepý!

Samý zákaz, samý príkaz, kam len človek hne sa

Studený kov prísne hlása: SEĎTE KĽUDNE A NEKOLÍŠTE SA!

,,Byť, či nebyť

...na Horváthke,“ ťa zrazu chytí dilema

Oplatí sa ti to učiť

Keď aj tak skončíš ako mrcina?

...príšerná, čo v zákrute cesty hnila,

Na márach štrku mraziac nás.

A muchy bzučali v hnilobnom puchu brucha.

Batalióny čiernych lárv

Dali sa na pochod a tiekli husto zdnuka

Z útroby, ktorou hýbal zmar.

No my na výber nemáme,

I keď sa nám to riadne bridí,

Predsa sa učiť musíme,

Tak to už v živote chodí.

Stranou sme dali čačky – hračky,

Teraz máme len s chémiou naháňačky.

Chlorid sodný, kyseliny,

Máme veru s nimi driny.

Z dejepisu vedieť zas,

Kedy Konštantín a Metod navštívili nás.

A na milej matike,

Že všetko je o logike.

Logická je kopa vajec

Logika je do tucta

Vám pán Breton moja poklona a máúcta

Vám pán Nezval má poklona a máúcta

Drtiť, drtiť pomaličky,

Všetko vpratať do hlavičky.

Stále, stále dokola,

I keď polnoc odbila.

Hodina tiká tiká

Zabili lunatika

Už sú ohryzené aj všetky tužky,

Už pletú sa nám vnemy,

No keď raz prídu skúšky,

Meníme smer a vôbec zmysel žitia na zemi.

Stále viac a viac sa učíme,

Máme pocit, že sa z toho zbláznime.

Už cítime sa ako v IZBE ČÍSLO ŠESŤ,

Toľko veľa povinností sa už nedá zniesť!

Učenie?

A ty mor ho!

Hoj, mor ho! Študent môjho rodu!

Kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu!

Už učenia máme dosť,

Chytá nás riadna zlosť,

Pri skúšaní nevieme nič,

Dostávame päťky sťa ŽIVÝ BIČ.

Profesorka sa pýta: ,,Prečo to nevieš?“

A ty jej naraz jednoducho odpovieš:

,,Chcem radšej pätoro slov povedať,

Rozumom prostým chcem tých päť slov vyrieknuť,

Aby aj bratia všetko porozumeli,

Než nezrozumiteľných slov riecť tisíce.“

,,Čo prosím?“

,,Máte hlavu? ... Špendlík ju má tiež!“

Vtom národ oboril sa na národ,

S úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.

Kres spráskal pušiek, zahrmeli delá:

Zem stone, piští vzduch, rvú vlny vôd,

Kde bleskom kmitla hrozná Astarot.

A my študenti nič si z toho nerobíme,

Radšej veseľme sa, žime!

Písomka? Preložíme!

Chceme si znova život užívať,

Ako Rimbaud ZELENÚ KRČMIČKU navštevovať.

Štyridsať druhov rumov ochutnávať,

Štyridsať druhov koňakov ovoniavať,

To je, bože,

To je sloboda!

Toto je univerzalizmus!

Veliký pocit života!

Čím väčšia múdrosť do človeka vstúpi,

Tým väčšmi skláňa sa pred mágiami liehu,

Ktoré ho prevážajú s istotou čarokrásnou

Tu od sna k snu a tam od brehu k brehu.

STOP!!!

Videl som najväčšie mozgy mojej generácie zničené

Šialenstvom, hladujúce a hystericky nahé

Ako sa na úsvite vlečú černošskými ulicami

A hľadajú dávku heráka.

A čo, vás sa maturita netýka?

Musíme byť zodpovední, snažiť sa,

Nie len užívať si a blázniť sa!

Teraz nás veľa práce čaká,

Aj keď nás to možno ľaká.

Naše sny si naplniť chceme,

A preto budeme robiť, čo vieme.

,,Dobre, tak povedz, čím by si chcel byť?“

,,Vieš, čím by som chcel byť?... Proste ja si v jednom kuse predstavujem, ako sa davy malých deciek hrajú v takom velikánskom žitnom poli. Tisíce malých deciek, a široko – ďaleko ani jedného dospeláka, myslím teda okrem mňa. A ja ti stojím na kraji nejakej strašnej priepasti. A vieš, čo musím robiť? Musím chytiť každého, kto sa priblíži k tej priepasti. Rozumieš? Ak uteká a nedíva sa, kam uteká, ja musím odniekiaľ vyliezť a chytiť ho. Toto by som robil od rána do večera. Chytal by som decká v žite. Viem, že je to bláznovstvo, ale je to jediná vec, ktorú by som fakt rád robil. Viem, je to bláznovstvo.“

Nuž teda filozofiu

Medicínu a jurisprudenciu,

No i teológiu, žiaľ,

Som naozaj pilne študoval.

Teraz tu biedny blázon som;

Volám sa štvrták, maturant sa zvem

A vidím: nič neviem,

...Nepoznám.

No zvládnuť to všetko musím sám,

Uvidím, kam zavedie ma moja cesta,

A či si vo svete nájdem svojho miesta.